čiernobiela realita s niekedy ružovým pohľadom

Aspoň raz, len tak stáť,

bezcieľne túlať sa

i keď už  po stý krát,

hviezdam pokloniť sa

myšlienky nestriedať,

keď noc námesačná

v spoločnosti sveta

pred snom dňa utiekla

Aspoň raz, jediný raz

zľahka nečakane vstať,

v tej chvíli zažať, čakať,

kým vesmír, realita,

údel si nevymenia,

kým neostanem JA sám

pohrúžený do seba

i so svetom v hlbinách

Splynúc s krásou života,

so sluchom netopiera

a pocítiť, keď dávna

sila čo opiera sa

o bezvládny strach v mračnách,

keď hriech nedohasína,

so smútkom v kalných vodách

nezdolá Himaláj

ľudských duší sŕdc či strát,

čo strpeli celibát

v jednoliatych podobách

zmäteného človeka

Aspoň raz, stopnúť čas,

len tak bezcieľne stáť,

keď slzy vkradnú sa,

keď vládne v mestách mráz,

čo saje ľudskosť z nás

- sniť vlastný nočný Snár -

raz precitnúť z rána,

v úsvite storočia,

čo hriech Prvých stavia

nás pred Jeho oltár

no nenadišiel čas

ASPOŇ JEDINÝ RAZ,

zo svých chýb učiť sa?