So srdcom na dlani
kráčala skratkami
prenežná bosá nôžka záružlím,
úprimná sťa láska dvoch labutí,
nevinná sťa prvý bozk na pery
krehká sťa váza rozbitá v črepy,
Prešla vekmi v nádej:
noc – kedy sveta hriech
či lásky bôľ, na ňu by zabudol
a zahalil by tak vílu s rúškom,
zaštítil by smäd vyprahlej vášne,
keď šuhaj ju o polnoci nájde
Vodopád objala,
srdce své doň vliala,
Mesiac vytesal z hviezd jej úsmev.
vymenila reťaze žiaľu v smiech,
darovala svetu prvú slzu,
ako na chladnú bolesť spomienku
Podišla k jazeru
zočiť tú nádheru
Maličkými nôžkami tančila
pri splne, hoc sprvu sa hanbila,
za orchestru polnočných priateľov -
lístia, žiab, cvrčkov, severských vetrov
I sa v ňom kúpala,
vlásky si česala,
vyspevovala si do rytmu vĺn,
kým tiaru v oceáne hviezd spln
nepredal svojej sestre v úsvite,
veď i on dočká sa raz svej milej
Narieka nielen on,
žiali nebo vedno -
spln, Orionov pás s hviezdokopou -
splýva víla s lesom, to údelom
jest jej, kým nenájde si ju sila,
čo by vílu, čo o láske snila,
vyslobodila
Komentáre
:)